Články

Neviem, čo sa stalo. Dnes som konečne vyrazil na záhradu s košíkom na ovocie a tešil som sa na prvú úrodu zo svojich malých stromčekov. Z vetvičiek stromov trhám krásne farebné plody, jablká, hrušky aj slivky. Zaujimavosťou však je, že sú všetky z dreva. 

Dnes konečne nastal čas na oslavu, takže sme vyrazili do našej záhradky, aby sme zožali vypestované dobroty. Lenže keď sme sa pozreli na kopčeky zeleniny, ktoré ešte pred týždňom žiarili všetkými farbami, zrazu je tam tých kôpok hliny nejako príliš veľa. A farieb nejako príliš málo. 

Chodby sú úzke. Tak úzke, až ma to núti premýšľať, ako veľkí vlastne boli dávni obyvatelia, ktorí v týchto chrámoch bývali. Navyše už nejaký čas máme pocit, že tu nie sme sami. Spoza rohu sa neustále ozýva nejaké šušťanie, ale kedykoľvek tam zasvietime baterkou, nič tam nie je. Alebo, že by predsa? 

Každé dieťa potrebuje kamaráta. Môže to byť spolužiak zo škôlky alebo domáce zvieratko, ale napokon všetci odvrávajú a nie sú tu stále. Preto sa mnoho detí uchyľuje k oveľa vernejším stvoreniam, ktorých jediným poslaním je byť tu s nimi. Máme, samozrejme, na mysli bábiky.

Ľudia odišli. Nechali nám tu stroje s kolesami a vrtuľami. Ušli pred snehom a dažďom, zavreli sa do svojich domovov. Lenže nám zima ani vlhko nevadí. Naše husté kožúšky nás pred nimi dobre chránia, takže môžeme prevziať volant a nepreberné množstvo páčok a tlačidiel a pustiť sa do práce. 

Všetko okolo nás je jedna veľká stavebnica. Akoby niekto prepojil planéty, poskladal ich na správne miesta a na obežnú dráhu Zeme umiestnil raketoplány a kozmonautov. Všetko si drží svoju pozíciu a krásne sa na to pozerá. Podobne spektakulárny pohľad čaká na deti, keď začnú budovať s pomocou drevenej stavebnice Vesmír.

Nikdy by som si nemyslel, že je to v lese možné. Všade naokolo sú stromy, natesnané jeden na druhom, ale moji kamaráti sa snažia tiež stať jedným takým urasteným velikánom. Nezostáva nič iné, než aby sa medvedíkovia aj ich kamaráti zišli na čistinke a vyšplhali jeden druhému na ramená. 

Niekedy stačí, aby jeden z nás postúpil o krok ďalej a nepovedal o tom ostatným a všetci sa skotúľame z kopca a popadáme do bahna na poli vedľa našej farmy. To preto, že nebývame na obyčajnom statku. Náš dom sa kolíše na škrupine vajíčka obrovského tučniaka. 

„A my vážne ideme za dinosaurami?“ spýtala sa Karolína. „Ak áno, musím vyzerať čo najlepšie. Ak by to mal byť môj posledný deň a Tyrannosaurus ma prehltne, musím na tej fotke do novín vyzerať k svetu!“ Jej kamarátky len rýchlo prisvedčili a všetky dievčatá sa vrhli k zrkadlám.

V tipoch na detské darčeky budeme aj naďalej pokračovať, pretože z vašich reakcií vidíme, že sa vám vždy zídu. Aj Erika Bistrovič, ktorú poznáte na instagrame pod menom @ina_mama_v_chorvatsku sa s nami podelila o jej tipy na hračky či kreatívne sady, ktoré mala možnosť so svojimi deťmi vyskúšať.